Ako vysvetliť moje zdravie, alebo "lyžičková metóda"

Autor: Lucia Hľadajová | 17.1.2017 o 8:53 | (upravené 27.1.2017 o 8:22) Karma článku: 6,29 | Prečítané:  881x

V tomto článku, popisujem vysvetlenie o mojom ľuďom, ktorý sa ma pýtajú ako mi je, keď je mi najhoršie. Keď chcú vedieť ako sa žije s Reumou. 

Na začiatok, tento článok nieje čisto z mojej hlavy. Veľa inšpirácie som brala od samotnej autorky, ktorá túto lyžičkovú metódu vymyslela :) 

Raz u mňa prespala moja kamarátka, práve sme raňajkovali a rozprávali sa. Ako normálne baby v našom veku, sme sa rozprávali o chalanoch, hudbe alebo drobnostiach, ktoré sa nám v tom čase zdali byť dôležité. Nikdy sme sa moc nerozprávali o vážnych veciach a väčšinu času sme sa presmiali
Keď som si k jedlu chcela dať lieky, ako som to vždy robila, zvláštne sa na mňa pozerala, namiesto toho, aby pokračovala v rozhovore. Potom sa ma z ničoho nič spýtala, aké to je, mať reumu a byť chorá. Bola som šokovaná nielen kvôli tej otázke, ale aj preto, že som predpokladala že vie okresné všetko, čo sa dá. Hovorila som jej o každom vyšetrení , videla ma chodiť s barlami, videla ma krívať, videla ma plakať v bolestiach, tak čo ešte chcela vedieť?

Začala som bľabotať o tabletkách, bolestiach, ale ona nevyzerala byť spokojná s mojimi odpoveďami. Bola som prekvapená, keďže i pocit, nie fyzický, ale ako je to byť mnou, byť chorá.
Kým som sa snažila dať dokopy svoju odpoveď, hľadala som na stole niečo, čím by som si pomohla, alebo aspoň chvíľu na premýšľanie. Snažila som sa nájsť tie správne slová. Ako mám zodpovedať otázku, ktorú som nebola schopná zodpovedať ani sama sebe? Ako opíšem každý detail každého dňa, a ako mám jasne opísať pocity, ktorými prechádza chorý človek? Mohla som sa vzdať, povedať niečo vtipné ako vždy, a zmeniť tému, ale spomínam si, ako som premýšľala, že ak sa to nepokúsim vysvetliť, ako môžem od nej čakať, že ma pochopí? Ak to nedokážem vysvetliť mojej najlepšej priateľke, ako mám svoj svet popísať komukoľvek inému? Prinajmenšom som sa pokúsila.

V tej chvíli sa zrodila lyžičková teória. Rýchlo som zhrabla každú lyžičku zo stola a dokonca aj z okolitých stolov. Podala som jej ich so slovami „Tu máš, máš reumu“. Pozrela sa na mňa trochu zmätene, asi ako by sa každý pozrel, keby mu bola podávaná kytica lyžíc. Studené kovové lyžičky mi hrkali v rukách, ako som ich dávala dohromady a podávala ich jej.

Vysvetlila som jej, že rozdiel v „byť chorý“ a „byť zdravý“ je v robení rozhodnutí alebo v neustálom premýšľaní o veciach, o ktorých zvyšok sveta premýšľať nemusí. Zdraví majú luxus života bez nutnosti výberu, dar, ktorý väčšina ľudí berie ako samozrejmosť.

Väčšina ľudí začína deň s nelimitovaným množstvom možností a energie urobiť čokoľvek chcú, špeciálne mladí ľudia. Väčšina z nich sa nemusí obávať o výsledky toho, čo robia. Tak som pre vysvetlenie použila lyžičky. Chcela som niečo, čo môže reálne držať v rukách, čo jej neskôr môžem zobrať, pretože väčšina chorých ľudí cíti „stratu“ oproti životu, ktorý predtým poznali. Keď som mala kontrolu nad množstvom lyžíc, ktoré mala v rukách, bude vedieť ako 9 lyžice. Spýtala sa prečo, a vysvetlila som jej, že keď si zdravý, očakávaš, že máš nekonečnú zásobu „lyžíc“. Ale keď si máš teraz plánovať svoj deň, musíš presne vedieť, s koľkými „lyžicami“ ho začínaš. Nezaručuje to, že po ceste nejaké nestratíš, ale vieš aspoň približne, koľko ich máš. Napočítala 12 lyžíc. Zasmiala sa a povedala, že chce viac. Povedala som, že nie, a hneď som vedela, že táto malá hra bude fungovať, keď vyzerala sklamane, a to sme ešte ani nezačali. Chcela som viac „lyžíc“ celé roky a nenašla som spôsob, ako ich získať viac, prečo by ich mala mať viac ona? Tiež som jej povedala, že si má zvážiť, koľko ich má, a nepustiť ich, pretože nesmie nikdy zabudnúť že má reumu.

Požiadala som ju, aby vymenovala úlohy, ktoré robí každý deň, a nech zahrnie aj tie najjednoduchšie. Ako vymenovávala denné práce, alebo aj smiešne veci; vysvetlila som jej, ako by ju každá jedna mohla stáť lyžicu. Ako prvú vec svojho dňa uviedla chystanie sa do práce, hneď som ju zastavila a zobrala som jej lyžicu. Skočila som jej do reči a povedala „Nie! Najskôr musíš vstať. Musíš sa prinútiť otvoriť oči a uvedomiť si, že budeš meškať. Nespala si dobre minulú noc. Musíš vyliezť z postele, musíš si pripraviť niečo na jedenie predtým, ako urobíš čokoľvek iné, pretože ak sa nenaješ, nemôžeš si dať lieky, a ak si nedáš lieky, môžeš rovno vzdať všetky lyžice na tento deň – aj aj nazajtra.“ Rýchlo som jej zobrala lyžicu a ona si uvedomila, že sa vlastne ešte ani neobliekla. Sprcha stála lyžicu, len kvôli umývaniu vlasov a holeniu nôh. Ale nechcela som ju ešte vydesiť. Obliekanie ju stálo lyžicu. Zastavila som ju a vymenovala som jej každý jeden detail obliekania, aby videla, čo všetko treba zvážiť.

Myslím, že začala chápať, že sa ešte vlastne ani nedostala do práce a už jej ostalo len 6 lyžíc. Povedala som jej, že zvyšok dňa si musí naplánovať veľmi múdro, pretože ak sa raz lyžičky minú, nedá sa nič robiť. Niekedy si môžeš požičať zo zajtrajších, ale musíš zvážiť, aký ťažký bude zajtrajšok , keď ich budeš mať menej. Tiež som musela vysvetliť, že chorý človek žije s napätím, či zajtra nebude chladno, alebo nedostane infekciu alebo množstvo iných vecí, ktoré môžu potrebovať lyžice navyše . Takže určite nechceš mať málo lyžíc, pretože nikdy nevieš, kedy ich budeš skutočne potrebovať. Nechcela som ju deprimovať, ale musela som byť realistická, a nanešťastie byť pripravená na najhoršiu časť skutočného dňa.

Prešli sme si zvyšok dňa a pomaly zistila, že preskočiť obed ju bude stáť lyžicu, rovnako ako aj státie na zastávke, alebo dokonca aj dlhé písanie na počítači. Bola nútená rozhodovať sa a premýšľať nad vecami inak.

Keď sme prišli na koniec jej predstieraného dňa, povedala, že je hladná. Usúdili sme, že sa musí navečerať, ale ostala jej len jedna lyžica. Ak by varila, nemala by už dosť energie na umývanie riadu. Ak by šla na večeru von, možno by po nej bola už taká unavená, že by nevládala ísť domov. Tiež som jej vysvetlila, že už sa mi ani nechcelo pridávať do našej hry fakt, že jej môže byť tak zle od žalúdka, že varenie či jedlo neprichádza do úvahy. Rozhodla sa teda urobiť len polievku, to je jednoduché. Potom som povedala, že je len 7 hodín večer, má ešte celý zvyšok večera ale má už len jednu lyžicu, takže môže robiť niečo zábavné, alebo si upratať byt, ale všetko robiť nemôže.

Málokedy prejavuje svoje emócie, ale keď som ju videla smutnú, vedela som, že sa mi to môžno podarilo vysvetliť. Nechcela som ju zarmútiť, ale zároveň som bola rada, že mi možno niekto konečne rozumie. Mala slzy v očiach a potichu sa ma spýtala „Ako to dokážeš? Skutočne žiješ takto každý deň?“ Vysvetlila som jej, že niektoré dni sú horšie ako ostatné, a niekedy mám zas viac lyžíc ako inokedy, vždy si to však musím premyslieť. Podala som jej lyžice, ktoré som držala v zásobe. Povedala som jej „Naučila som sa žiť život s lyžicou navyše vo vrecku, v rezerve. Vždy musíš byť pripravená.“

Je to ťažké, najťažšia vec, ktorú som sa musela naučiť, je spomaliť a nerobiť všetko naraz aj keď nie vždy to dokážem. Bojujem s tým dodnes. Neznášam pocit byť mimo hry, musieť si vybrať ostať doma, alebo neurobiť veci vtedy, kedy chcem. Chcela som, aby cítila tú frustráciu. Chcela som, aby rozumela, že všetko čo každý robí tak ľahko je pre mňa tisíc drobných úloh v jednej. Musím všetko zvažovať, celodenné plány pred tým, ako vôbec začnem čokoľvek robiť. Zatiaľ čo to iní ľudia proste urobia, ja si musím robiť plán, ako keby som robila vojenskú stratégiu. Je to už vec životného štýlu, rozdiel medzi byť chorý a byť zdravý. Je ta úžasná možnosť nepremýšľať, len konať. Chýba mi táto sloboda. Chýba mi nemusieť počítať „lyžice“.

Po tom, ako sme sa rozprávali o citoch a o tejto téme trochu dlhšie, vycítila som, že je smutná. Možno konečne pochopila. Možno si uvedomila že nikdy nebude mocť pravdivo a čestne povedať, že rozumie. Objala som ju, keď sme doraňajkovali.. Mala som v ruke jednu lyžicu a povedala som „Neboj sa, vidím to ako osud. Bola som nútená premýšľať o všetkom, čo robím. Vieš koľko lyžíc ľudia denne premárnia? Ja nemám priestor na márnenie času a rozhodla som sa stráviť tento čas s tebou.“

Od toho rána som použila lyžičkovú teóriu mnohokrát, na vysvetlenie môjho života mnohým ľuďom. Vlastne moja rodina a moji priatelia odkazujú na túto teóriu veľmi často. Je to kód pre veci, ktoré môžem a ktoré nemôžem robiť. Keď ľudia pochopia lyžičkovú teóriu, zdá sa, že chápu lepšie aj mňa. Myslím si, že to nie je dobrá teória len pre pochopenie reumy , ale kohokoľvek, kto žije s postihnutím alebo chorobou. Určite neberú nič v živote ako samozrejmosť. Ja dávam do všetkého, čo robím, kúsok zo seba. Stala som sa známa tým, že ľudom zo žartu hovorím, že by sa mali cítiť výnimočnými keď s nimi trávim čas, pretože majú jednu z mojich lyžíc.

Inšpirácia : https://butyoudontlooksick.com/articles/written-by-christine/the-spoon-theory/

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOŠICE KORZÁR

Polícia o akcii Shark: Štát ukrátili o takmer 28 miliónov eur

Fingovali vysoké náklady na reklamu.

KOŠICE KORZÁR

Vo väzbe pre podvody skončili podnikatelia aj bývalí športovci

Medzi obvinenými sú aj známe mená.

KOMENTÁRE

Korisť po Islamskom štáte zapáli ďalšie konflikty

Kurdi sú rozdelení, Bagdad útočí a Teherán prilieva olej do ohňa.


Už ste čítali?