Ako som ľahko zoštátnicovala, a všetko čo bolo pred tým...

Autor: Lucia Hľadajová | 20.5.2017 o 21:37 | Karma článku: 2,95 | Prečítané:  755x

Ahojte priatelia, dnes vám predstavím článok s veľmi učenlivým obsahom. Čo všetko predbiehalo učeniu na moje štátnice ? Už to nie je tajomstvom... Prajem príjemné čítanie

Čo človek nechce, roky plynú, doba sa hýbe a po maturite nastáva dôležité rozhodnutie. Buď to je, že pôjdete na vysokú školu, a tak budete úpenlivo pokračovať v šikovnom učení a vzdelávaní sa, alebo jednoducho prerušíte všetky cesty k akademickému vzdelávaniu a nastúpite do režimu zvaný práca. Myslím si, že nech už je ako chce, každý sa rozhodne tak ako je mu najlepšie.

Ja som sa rozhodla pokračovať vo vzdelávaní, a pre tento krát som si vybrala iný odbor od toho, čo som študovala na strednej škole. Síce si myslím, že som pre odbor Konzervátorstvo a reštaurátorstvo kníh, starej tlače a papiera bola stvorená, no moje zdravie si vybralo pre môj život iné zameranie a to sociálnu prácu. (myslím, že to takto malo byť) Termíny tlačili a tak mi neostávalo veľa času a musela som poslať prihlášku na novú školu. Netrvalo dlho a po maturite mi prišiel list do osobných rúk, že ma prijali. Môj smútok za reštaurátorským odborom vystriedala radosť z prijatia. Chlácholivo som behala po dome s kusom papiera o rozmeroch jednej A4ky, a každému som sa prívetivo chválila, že sa zo mňa stala vysokoškoláčka. Ani som sa nenazdala a už som sa veselo bežala zapísať do prvého ročníka bakalárskeho štúdia v externej forme do Banskej Bystrici. Prvý moment v mojej novej triede bol nad očakávanie. Spolužiakov bolo viac než dosť, ale aspoň v triede nebolo ticho.

Začiatok nového školského roka priniesol zo sebou aj moje nútené preorientovanie sa na nové predmety, povinnosti, testy a skúšky. V tom čase by som vám povedala, že to išlo príšerne neskutočne pomaly, no dnes vám poviem, že to prešlo šmahom jednej rýchlej ruky. Celkovo prvý ročník bol zameraný na históriu, do čoho  som ja nie až taká svoja, ale štúdium ma zaujalo. Na prednášky som chodila pravidelne s nadšením, a na skúšky som sa vždy poctivo pripravovala. Prvý ročník štúdia bol síce ťažší, ale o to viacej si z neho pamätám. Avšak prišiel druhý ročník, a ja som zisťovala, že sa na skúšky až tak poctivo netreba učiť.  Využila som preto kadejaké pomôcky odkukané od skúsenejších spolužiakov. Vyplatilo sa či nie ? Jednoznačne NIE, pretože všetko si ma to počkalo v treťom ročníku. Tu ma čakalo asi najviac práce zo všetkého. Možno tomu pridali okolností, ktoré sa odohrávali mimo akademickej pôdy a možno som si to ťažším robila len ja.

Dnes je máj, chvalabohu, no na Marec 2017 nikdy nezabudnem. Bol to môj najťažší mesiac v živote vôbec. Na začiatok mesiaca som zmenila školiteľku mojej bakalárskej práce (do odovzdania mi ostával necelý mesiac ), ktorá mi s poľutovaním oznámila, že celú prácu čo mám napísanú musím prepísať. Nič to, dala som sa na to musela som teda konať. Haha, priatelia, ak niekto povie, že bakalárska práca sa nedá napísať, poviem vám ÁNO DÁ SA !  Ja, moja pani školiteľka a moja maminka, sme to dokázali za jeden víkend. Spojili sme hlavy do kopy a išlo to nakoniec ako po masle. V marci ma čakali tri veľmi ťažké skúšky. Tak poďme pekne po rade. Prvá skúška bola s politiky zamestnania, veľmi dôležitý predmet pre sociálneho pracovníka. Ešte pred skúškou mi zavolali z NURCHu (Národný ústav reumatických ochorení) či môžem prísť na hospitalizáciu. Verte mala som tam ísť prvý krát, a mala som nastúpiť pred skúškou. Musela som sa rozhodnúť medzi zdravím a skúškou, ktorú odkladať bolo fakt nezmyselné. Neostávalo mi nič iné ako smutne ponuku do NURCHu  odmietnuť. Našťastie sa s nimi dalo dohodnúť, a tak sme to presunuli po štátniciach. To by sme mali. Skúška bola 15.3. zvládla som ju úspešne. No stále som nemala vyhraté. 18.3. som mala mať skúšku zo sociálnej práce vo verejnej správe...

Ale... stala sa jedna zlomová vec... zomlelo sa to všetko behom troch dní, troch dní plných neodpovedaných otázok,  smútku a strachu ...

Odišla moja teta ( pre mňa ako sestra)... Rýchlo a bez varovania...

Hovorí sa, že čas všetko rieši, nie je to však pravda, čas vám len dá možnosť zvyknúť si na život bez istých osôb...

Skúšku som nakoniec spravila. Sama neviem ako, išlo to samo. A tak isto aj tá tretia zo sociálnych služieb, najťažšia zo všetkých. Pomedzi tieto skúšky som musela ešte vyriešiť otázku čo s odbornou praxou. Našťastie ma v Lune veľmi dobre poznali, a tiež poznali moju situáciu. Neváhali ani chvíľu a hneď mi pomohli. Za to im budem ešte veľmi dlho vďačná. Takže fajn skúšky máme, prax máme, bakalárka sa opravuje každým dňom a môžem sa zaoberať štátnicovými otázkami. Čo sa však osud nechcel do cesty sa mi priplietlo ďalšie poleno. Písať  o tom, že mi lekárka zistila novú diagnózu by bolo zdĺhavé, môžem však všetkých upokojiť tým, že to nie je nesmrteľné iba sakra obmedzujúce čo sa týka stravy.

Ono toto všetko sa veľmi ľahko číta, no najhoršie si to odniesla moja psychika, logicky.  Až časom som si uvedomila, že som ublížila jednej, v mojom živote dosť dôležitej, osobe. Moja láska v marci bola na dne mrazu a odskákala si to jedna osoba.  Nuž vraví sa, čo ťa nezabije to ťa posilní. A tak som rada, že všetko čo sa v nešťastnom marci udialo, ostalo v ňom. Život ako taký sa hýbe dopredu a my s ním.

Aby som prešla k podstate celej veci a predišla litániám, po chvalabohu, úspešne zvládnutom marci prišli lepšie krajšie dni. Ovšem, že ako všade na svete a ako vždy v živote aj zlé raz musí vystriedať to lepšie. Presne ako jing jang, nuž zákony nepustia. Prišiel teda máj, spočiatku upršaný, ale v duchu krásny voňavý a rozkvitnutý. Dátum mojich štátnic sa blížil rýchlejšie ako výplata. Teda neostávalo mi teda nič iné, len ako sa pustiť pilne do učenia :D

Prišiel deň D, 15.5. 2017, tento deň prosím pekne, milí moji, som sa stala Bc. Lucia Hľadajová. Pevné nervy a stresy napnuté ako pergamen na ráme, také som mala pocity v ten deň :D nakoniec, našťastie som všetko zvládla na Áčko ( a to nie som ani bifľa :D ). Ani neviem prečo som sa tak stresovala, ja som bola naučená, komisia bola veľmi milá, no myslím, že správna dávka adrenalínu vás len viac posmelí a posilní.

Pre mňa osobne tituly nie sú v živote človeka až tak dôležité, neuznávam ľudí s „10timi“ titulmi pred menom, či za menom o nič viac ako ľudí, bez titulu. No mám k nim iný rešpekt, a inak ich vnímam. Nie nadradene, ale vnímam ich ako ľudí, ktorí venovali časť svojho života niečomu, na čom im záleží. Napríklad ja, nešla som na vysokú školu preto, lebo chcem mať titulov po kopec, ale preto, lebo som sa chcela naučiť niečo nové, a chcela som pracovať s ľuďmi, akokoľvek im pomáhať, navádzať ich na správnu cestu, pomôcť im v ich nepriaznivej situácii a popri tom vzdelávať samú seba :) A o tom to všetko moji milí je ... Teda aspoň pre mňa, ak má niekto iný názor, neberiem mu ho :D

Pochopila som, že škola nie je len o tom, čo sa naučíš a akú dostaneš známku zo skúšky, ale ide o to, čo všetko si vezmeš do života, ako s tým narobíš a ako to využiješ vo svoj prospech...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

HZDS je späť v RTVS, zárez Kaliňáka a leto vo Volkswagene (Schutzov týždeň)

Ak Macron predsa len uspeje, zmení celú Európu.

KOMENTÁRE

Je smutné, že moje precitnutie trvalo tak dlho

Zhltol som Váhostav, Čistý deň, Evku, Bašternáka, Kočnera.


Už ste čítali?